(1)

Komisia prijala 15. apríla 2014 správu o uplatňovaní nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 (3). V správe sa dospelo k záveru, že nariadenie (ES) č. 2201/2003 predstavuje dobre fungujúci nástroj, ktorý priniesol občanom dôležité výhody, ale súčasné pravidlá by sa mohli zdokonaliť. Keďže je v uvedenom nariadení potrebné vykonať viacero zmien, malo by sa z dôvodu prehľadnosti uvedené nariadenie prepracovať.

(2)

Týmto nariadením sa stanovujú jednotné pravidlá právomoci pri rozvode, rozluke a anulovaní manželstva, ako aj pri sporoch o rodičovských právach a povinnostiach s medzinárodným prvkom. Nariadenie uľahčuje obeh rozhodnutí, ako aj verejných listín a určitých dohôd v rámci Únie stanovením pravidiel ich uznávania a výkonu v iných členských štátoch. Týmto nariadením sa navyše objasňuje právo dieťaťa na poskytnutie možnosti, aby vyjadrilo svoje názory v konaní, ktorého je účastníkom, pričom obsahuje aj ustanovenia, ktoré dopĺňajú Haagsky dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 („Haagsky dohovor z roku 1980“), pokiaľ ide o vzťahy medzi členskými štátmi. Toto nariadenie by preto malo pomôcť posilniť právnu istotu a zvýšiť flexibilitu, ako aj zabezpečiť, aby sa zlepšil prístup k súdnym konaniam a aby sa tieto konania zefektívnili.

(3)

Hladké a správne fungovanie priestoru spravodlivosti v rámci Únie so zreteľom na rozdielne právne systémy a tradície členských štátov má pre Úniu zásadný význam. V tejto súvislosti by sa mala ďalej prehĺbiť vzájomná dôvera v justičné systémy. Únia si stanovila za cieľ vytvoriť, zachovávať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb a prístup k spravodlivosti. V záujme splnenia tohto cieľa by sa mali v právnych postupoch posilniť práva osôb, najmä detí, aby sa uľahčila spolupráca justičných a správnych orgánov a výkon rozhodnutí vo veciach rodinného práva s cezhraničnými dôsledkami. Vzájomné uznávanie rozhodnutí v občianskych veciach by sa malo rozšíriť, prístup k spravodlivosti by sa mal zjednodušiť a výmena informácií medzi orgánmi členských štátov by sa mala zlepšiť.

(4)

Na tento účel musí Únia okrem iného prijať opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky, najmä keď je to potrebné pre správne fungovanie vnútorného trhu. Pojem „občianske veci“ treba vykladať autonómne v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Mal by sa považovať za nezávislý inštitút, ktorý je potrebné vykladať po prvé s ohľadom na ciele a systém tohto nariadenia a po druhé na všeobecné zásady, ktoré vyplývajú z korpusu národných právnych systémov. Pojem „občianske veci“ by sa mal teda vykladať v tom zmysle, že môže zahŕňať aj opatrenia, ktoré z pohľadu právneho systému niektorého členského štátu môžu patriť do verejného práva. Vzťahovať by sa mal najmä na všetky návrhy, opatrenia alebo rozhodnutia v oblasti „rodičovských práv a povinností“ v zmysle tohto nariadenia a v súlade s jeho cieľmi.

(5)

Toto nariadenie sa vzťahuje na „občianske veci“, čo zahŕňa občianske súdne konania a výsledné rozhodnutia, ako aj verejné listiny a niektoré mimosúdne dohody v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Pojem „občianske veci“ by mal okrem toho zahŕňať návrhy, opatrenia alebo rozhodnutia, ako aj verejné listiny a niektoré mimosúdne dohody týkajúce sa návratu dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora a v súlade s článkom 19 Haagskeho dohovoru z roku 1980 nie sú konaním v merite rodičovských právach a povinností, ale s ním úzko súvisia a sú upravené niektorými ustanoveniami tohto nariadenia.

(6)

Aby sa uľahčil obeh rozhodnutí, ako aj verejných listín a niektorých mimosúdnych dohôd v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, je potrebné a náležité, aby pravidlá, ktorými sa spravuje právomoc a uznávanie a výkon rozhodnutí, boli upravené právnym aktom Únie, ktorý je právne záväzný a priamo uplatniteľný.

(7)

S cieľom zabezpečiť rovnosť pre všetky deti by sa toto nariadenie malo vzťahovať na všetky rozhodnutia o rodičovských právach a povinnostiach, vrátane opatrení na ochranu dieťaťa, a to nezávisle od toho, či súvisia s konaniami v manželských veciach alebo inými konaniami.

(8)

Keďže však k uplatňovaniu právnych predpisov o rodičovských právach a povinnostiach často dochádza v konaniach v manželských veciach, je vhodné mať jeden právny akt pre otázky rozvodu a rodičovských práv a povinností.

(9)

Pokiaľ ide o rozhodnutia o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva, toto nariadenie by sa malo vzťahovať iba na zrušenie manželských zväzkov. Nemalo by upravovať také otázky, ako sú dôvody rozvodu, majetkové dôsledky manželstva alebo iné súvisiace opatrenia. Na rozhodnutia o zamietnutí zrušenia manželských zväzkov by sa jeho ustanovenia o uznávaní nemali vzťahovať.

(10)

Pokiaľ ide o majetok dieťaťa, toto nariadenie by sa malo vzťahovať iba na opatrenia na ochranu dieťaťa, konkrétne na ustanovenie a úlohy osôb alebo subjektov, ktoré sú zodpovedné za majetok dieťaťa, zastupujú dieťa alebo mu pomáhajú, a na správu, udržovanie a nakladanie s majetkom dieťaťa. V tejto súvislosti sa toto nariadenie má napríklad vzťahovať na prípady, keď je predmetom konania určenie osoby alebo subjektu povereného správou majetku dieťaťa. Opatrenia, ktoré sa vzťahujú na majetok dieťaťa, ale ktoré sa netýkajú ochrany dieťaťa, by sa mali naďalej spravovať nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (4). Ustanovenia tohto nariadenia upravujúce právomoc vo veci predbežných otázok by sa však na tieto prípady mali uplatňovať.

(11)

Do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia by mal patriť akýkoľvek druh umiestnenia dieťaťa do pestúnskej starostlivosti, t. j. umiestnenie do starostlivosti jednej alebo viacerých fyzických osôb podľa vnútroštátneho práva a vnútroštátnych postupov alebo do ústavnej starostlivosti, napríklad sirotinca alebo detského domova, v inom členskom štáte, s výnimkou výslovne vylúčených prípadov, ako je napríklad umiestnenie na účely osvojenia, umiestnenie do starostlivosti rodiča alebo prípadne akéhokoľvek iného blízkeho príbuzného v závislosti od vyhlásenia prijímacieho členského štátu. Malo by to teda zahŕňať aj „umiestnenie do výchovnej starostlivosti“ nariadené súdom alebo zabezpečené príslušným orgánom so súhlasom rodičov alebo dieťaťa, alebo na ich žiadosť po deviantnom správaní dieťaťa. Vylúčené by malo byť len umiestnenie – či už výchovné alebo sankčné – nariadené v dôsledku skutku spáchaného dieťaťom, ktorý by mohol byť trestným činom podľa vnútroštátneho práva, ak by ho spáchala dospelá osoba, a to bez ohľadu na to, či by v danom konkrétnom prípade mohol viesť k odsúdeniu.

(12)

Toto nariadenie by sa nemalo vzťahovať na určovanie rodičovstva, keďže ide o odlišnú otázku od úpravy rodičovských práv a povinností, ani na iné otázky súvisiace s osobným stavom osôb.

(13)

Vyživovacia povinnosť je vylúčená z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, keďže táto povinnosť je už upravená v nariadení Rady (ES) č. 4/2009 (5). Okrem súdov v mieste, kde má odporca alebo oprávnený obvyklý pobyt, by právomoc rozhodovať o súvisiacej vyživovacej povinnosti medzi manželmi alebo rozvedenými manželmi podľa článku 3 písm. c) uvedeného nariadenia mali mať vo všeobecnosti súdy, ktoré majú podľa tohto nariadenia právomoc v manželských veciach. Súdy, ktoré majú podľa tohto nariadenia právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, vo všeobecnosti majú právomoc rozhodovať o súvisiacej vyživovacej povinnosti podľa článku 3 písm. d) uvedeného nariadenia.

(14)

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora by sa mal pojem „súd“ vykladať v širokom zmysle tak, aby zahŕňal aj správne orgány alebo iné orgány (napríklad notárov), ktoré vykonávajú súdnu právomoc v niektorých manželských veciach alebo vo veciach rodičovských práv a povinností. Ako „rozhodnutie“ by sa mala uznať a vykonať akákoľvek dohoda schválená súdom po preskúmaní merita veci v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi postupmi. Iné dohody, ktoré nadobúdajú v členskom štáte pôvodu záväzný právny účinok po formálnom zásahu orgánu verejnej moci alebo iného orgánu oznámeného Komisii na tento účel členským štátom, by mali nadobudnúť účinok v iných členských štátoch v súlade s osobitnými ustanoveniami tohto nariadenia o verejných listinách a dohodách. Toto nariadenie by nemalo umožňovať voľný obeh súkromných dohôd. Mal by sa však umožniť voľný pohyb dohôd, ktoré nie sú rozhodnutím ani verejnou listinou, ale boli zaregistrované orgánom verejnej moci, ktorý je na to príslušný. Takýmito orgánmi verejnej moci môžu byť notári, ktorí registrujú dohody, aj keď vykonávajú slobodné povolanie.

(15)

V súvislosti s „verejnou listinou“ sa pojem „oprávnenie“ v tomto nariadení vykladá autonómne v súlade s vymedzením pojmu „verejná listina“, ktoré sa používa horizontálne v iných nástrojoch Únie, a vzhľadom na účely tohto nariadenia.

(16)

Hoci konanie o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 nie je konaním v merite rodičovských práva a povinností, na rozhodnutia, ktorými sa nariaďuje návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 by sa malo vzťahovať uznávanie a výkon podľa kapitoly IV tohto nariadenia, ak sa majú vykonať v inom členskom štáte v dôsledku ďalšieho únosu po nariadení návratu. Tým nie je dotknutá možnosť začať nové konanie o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 súvisiace s ďalším únosom. Okrem toho by sa toto nariadenie malo naďalej vzťahovať na ďalšie aspekty v prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa, napríklad ustanovenia o právomoci súdu členského štátu obvyklého pobytu a ustanovenia o uznávaní a výkone akýchkoľvek rozhodnutí, ktoré vydal tento súd.

(17)

Toto nariadenie by sa rovnako ako Haagsky dohovor z 19. októbra 1996 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1996“) malo vzťahovať na všetky deti do veku 18 rokov, a to aj v prípadoch, ak pred dosiahnutím uvedeného veku získali spôsobilosť na právne úkony podľa práva rozhodného pre ich osobný štatút, napríklad z dôvodu uzavretia manželstva. Tým by sa malo zabrániť prekrývaniu s pôsobnosťou Dohovoru o medzinárodnej ochrane dospelých z 13. januára 2000, ktorý sa vzťahuje na osoby od veku 18 rokov, a zároveň predísť medzerám medzi uvedenými obomi nástrojmi. Haagsky dohovor z roku 1980, a teda aj kapitola III tohto nariadenia, ktorou sa dopĺňa vykonávanie Haagskeho dohovoru z roku 1980 v rámci vzťahov medzi členskými štátmi, by sa mali naďalej uplatňovať na deti do veku 16 rokov.

(18)

Na účely tohto nariadenia sa osoba považuje za majúcu „opatrovnícke právo“, ak podľa rozhodnutia, zo zákona alebo na základe dohody s právnymi účinkami podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt, nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodovať o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu tejto osoby bez ohľadu na pojmy používané vo vnútroštátnom práve. V niektorých právnych systémoch, ktoré používajú výrazy „opatrovnícke právo“ a „právo styku“, môžu byť u rodiča, ktorý nemá opatrovnícke právo, zachované značné práva a povinnosti, pokiaľ ide o rozhodnutia týkajúce sa dieťaťa, a to nad rámec samotného práva styku s dieťaťom.

(19)

Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa a mali by sa uplatňovať v súlade s ním. Akýkoľvek odkaz na najlepší záujem dieťaťa by sa mal vykladať v zmysle článku 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z 20. novembra 1989 (ďalej len „dohovor OSN o právach dieťaťa“), ako sú transponované vo vnútroštátnom práve a vnútroštátnych postupoch.

(20)

S cieľom zaručiť najlepší záujem dieťaťa by sa právomoc mala v prvom rade určovať podľa kritéria blízkosti. Z toho vyplýva, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých situácií uvedených v tomto nariadení, napríklad v prípade zmeny miesta pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.

(21)

Ak ešte neprebieha konanie vo veci rodičovských práv a povinností a obvyklý pobyt dieťaťa sa zmení po oprávnenom premiestnení, právomoc by mala nasledovať dieťa v záujme zachovania blízkosti. Ak už konanie prebieha, právna istota a efektívne vykonávanie spravodlivosti odôvodňujú zachovanie tejto právomoci, až kým toto konanie vyústi do prijatia konečného rozhodnutia alebo skončí iným spôsobom. Súd, na ktorom prebieha konanie, by však mal byť oprávnený za určitých okolností postúpiť právomoc členskému štátu, v ktorom dieťa žije po oprávnenom premiestnení.

(22)

Vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa a bez toho, aby bola dotknutá prípadná voľba súdu podľa tohto nariadenia, súdy členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa by si mali zachovať svoju právomoc, kým dieťa nenadobudne nový obvyklý pobyt v inom členskom štáte a nie sú splnené určité podmienky. Členské štáty, ktoré majú sústredenú právomoc, by mali zvážiť, či umožnia súdu, ktorý začal konanie vo veci žiadosti o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, vykonávať aj právomoc, na ktorej sa dohodli alebo ktorú akceptovali účastníci podľa tohto nariadenia vo veciach rodičovských práv a povinností, ak ju účastníci dosiahli počas tohto konania o návrat. Tieto dohody by mali zahŕňať dohody o návrate aj dohody o tom, že dieťa sa nevráti. Ak sa dohodne, že dieťa sa nevráti, malo by zostať v členskom štáte nového obvyklého pobytu a právomoc vo všetkých budúcich konaniach o opatrovníckom práve by sa mala určovať na základe nového obvyklého pobytu dieťaťa.

(23)

Za špecifických podmienok stanovených v tomto nariadení sa právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností môže založiť aj v členskom štáte, v ktorom prebieha konanie vo veci rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva rodičov dieťaťa, alebo v inom členskom štáte, s ktorým má dieťa podstatnú väzbu a na ktorom sa účastníci dohodli vopred – najneskôr v čase začatia konania – alebo ho akceptovali výslovne počas uvedeného konania, a to aj v prípade, že dieťa nemá v tomto členskom štáte obvyklý pobyt, pokiaľ je výkon takejto právomoci v najlepšom záujme dieťaťa. Podľa judikatúry Súdneho dvora by sa mala akákoľvek iná osoba ako rodičia, ktorá má podľa vnútroštátneho práva spôsobilosť byť účastníkom konania, ktoré začali rodičia, považovať za účastníka konania na účely tohto nariadenia, a preto by mala námietka tohto účastníka voči voľbe súdu zo strany rodičov daného dieťaťa po dátume, keď začal súd konať, brániť konštatovaniu, že voľbu právomoci akceptovali všetci účastníci konania k tomu dátumu. Pred vykonaním právomoci na základe dohody o voľbe súdu alebo prijatia právomoci by mal súd preskúmať, či sa takáto dohoda alebo prijatie právomoci zakladali na informovanej a slobodnej voľbe dotknutých strán a nie sú výsledkom zneužitia situácie alebo slabého postavenia jedného účastníka druhým účastníkom. Prijatie právomoci počas konania by mal súd zaznamenať v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi postupmi.

(24)

Pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, akákoľvek dohodnutá alebo prijatá právomoc zaniká, keď proti rozhodnutiu prijatému v tomto konaní vo veciach rodičovských práv a povinností už nemožno podať riadny opravný prostriedok, alebo ak sa konanie skončilo z iného dôvodu, aby sa pre všetky nové konania v budúcnosti zachovala požiadavka blízkosti.

(25)

Ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno určiť ani podľa dohody o voľbe súdu, právomoc by mali mať súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza. Toto kritérium prítomnosti by sa malo vzťahovať aj na deti utečencov a deti, ktoré boli medzinárodne vysídlené v dôsledku nepokojov v členskom štáte obvyklého pobytu. Vzhľadom na toto nariadenie v spojení s článkom 52 ods. 2 Haagskeho dohovoru z roku 1996 by sa však toto kritérium právomoci malo uplatňovať len na deti, ktoré mali pred vysídlením obvyklý pobyt v jednom z členských štátov. Ak malo dieťa pred vysídlením obvyklý pobyt v treťom štáte, malo by sa uplatniť kritérium právomoci Haagskeho dohovoru z roku 1996 týkajúce sa utečeneckých detí a medzinárodne vysídlených detí.

(26)

Za výnimočných okolností nemusí byť súd členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa najvhodnejším súdom na konanie vo veci. Výnimočne a za určitých podmienok by mal mať súd, ktorý má právomoc, možnosť, ale nie povinnosť, postúpiť svoju právomoc v konkrétnej veci súdu iného členského štátu, ak je tento súd vo vhodnejšej situácii na to, aby posúdil najlepší záujem dieťaťa v tejto veci. Podľa judikatúry Súdneho dvora by mal súd členského štátu postúpiť právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností len súdu iného členského štátu, s ktorým má dieťa „osobitnú väzbu“. Toto nariadenie by malo ustanoviť taxatívny zoznam podstatných prvkov takejto „osobitnej väzby“.

Súd, ktorý má právomoc, by mal požiadať súd iného členského štátu až po tom, ako je jeho rozhodnutie o prerušení konania a o žiadosti o postúpenie právomoci konečné, ak je podľa vnútroštátneho práva možné proti takémuto rozhodnutiu podať opravný prostriedok.

(27)

Za výnimočných okolností a s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa v konkrétnom prípade by mal mať súd členského štátu, ktorý nemá právomoc podľa tohto nariadenia, ale má osobitnú väzbu s dieťaťom podľa tohto nariadenia, možnosť požiadať príslušný súd členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa o postúpenie právomoci. Nemalo by to však byť povolené vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa, Určenie konkrétneho príslušného súdu sa ponecháva na vnútroštátne právo dožiadaného členského štátu.

(28)

Postúpenie právomoci – či už na základe žiadosti súdu, ktorý chce postúpiť svoju právomoc, alebo súdu, ktorý chce prevziať právomoc –by malo byť účinné len v konkrétnej veci, v ktorej sa uskutočnilo. Po skončení konania, pre ktoré sa žiadalo o postúpenie právomoci a pre ktoré sa žiadosti vyhovelo, by postúpenie nemalo mať žiaden účinok na budúce konania.

(29)

Ak nemá podľa tohto nariadenia právomoc žiadny súd členského štátu, právomoc by sa v každom členskom štáte mala určiť podľa právneho poriadku tohto členského štátu. Pojem „právny poriadok tohto členského štátu“ by nemal zahŕňať medzinárodné nástroje platné v danom členskom štáte.

(30)

Toto nariadenie nemá brániť súdom členského štátu, ktorý nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej, v naliehavých prípadoch prijať predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, ktoré sa týkajú osôb alebo majetku dieťaťa nachádzajúcich sa v danom členskom štáte. Uvedené opatrenia by sa nemali uznať ani vykonať v žiadnom v inom členskom štáte podľa tohto nariadenia s výnimkou opatrení prijatých s cieľom ochrániť dieťa pred vážnym nebezpečenstvom uvedeným v článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980. Opatrenia na ochranu dieťaťa pred týmto nebezpečenstvom by mali zostať účinné dovtedy, kým súd členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa prijme opatrenia, ktoré považuje za vhodné. Ak si to vyžaduje najlepší záujem dieťaťa, súd by mal priamo alebo prostredníctvom ústredných orgánov informovať o prijatých opatreniach súd členského štátu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej podľa tohto nariadenia. Neposkytnutie takýchto informácií by však nemalo byť dôvodom na neuznanie opatrenia.

(31)

Ak súd, ktorý má právomoc iba na predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, dostane návrh na začatie konania vo veci samej, mal by z vlastného podnetu vyhlásiť, že nemá právomoc, ak má podľa tohto nariadenia právomoc vo veci samej súd iného členského štátu.

(32)

Ak výsledok konania pred súdom členského štátu, ktorý nemá právomoc podľa tohto nariadenia, závisí od rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, súdom uvedeného štátu by sa nemalo brániť v rozhodnutí o danej otázke. Preto ak predmetom konania napríklad spor o dedičstvo, ktorý sa týka aj dieťaťa, a na zastupovanie dieťaťa v spore sa musí určiť kolízny opatrovník, členský štát, ktorý má právomoc v spore o dedičstvo, by mal byť oprávnený určiť opatrovníka v prebiehajúcom konaní, a to bez ohľadu na to, či má právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností podľa tohto nariadenia. Každé takéto rozhodnutie by malo mať účinky iba v konaní, pre ktoré bolo vydané.

(33)

Ak sa na platnosť právneho úkonu, ktorý sa urobil alebo sa má urobiť v mene dieťaťa v dedičskom konaní pred súdom členského štátu, vyžaduje povolenie alebo schválenie súdu, súd v danom členskom štáte by mal mať možnosť rozhodnúť o povolení alebo schválení takého právneho úkonu, aj keď nemá právomoc podľa tohto nariadenia. Pojem „právny úkon“ by mal zahŕňať napríklad prijatie alebo odmietnutie dedičstva alebo dohodu účastníkov o rozdelení dedičstva.

(34)

Týmto nariadením by nemalo byť dotknuté uplatňovanie medzinárodného práva verejného týkajúceho sa diplomatickej imunity. Ak právomoc podľa tohto nariadenia nemožno vykonávať z dôvodu diplomatickej imunity podľa medzinárodného práva, právomoc by sa mala vykonávať podľa vnútroštátneho práva v členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba nepožíva takúto imunitu.

(35)

V tomto nariadení sa stanovuje, kedy sa konanie na súde považuje za začaté na účely tohto nariadenia. Vzhľadom na to, že v členských štátoch existujú dva rôzne systémy, podľa ktorých sa vyžaduje, aby sa písomnosť, ktorou sa začína konanie, buď doručila najprv odporcovi alebo najprv na súd, malo by postačovať, že bol prijatý tento prvý krok podľa vnútroštátneho práva, a to za predpokladu, že navrhovateľ neopomenul následne prijať aj kroky, ktoré musel podľa vnútroštátneho práva prijať, aby zabezpečil druhý krok. So zreteľom na čoraz väčší význam mediácie a iných metód alternatívneho riešenia sporov aj počas súdneho konania sa podľa judikatúry Súdneho dvora považuje konanie na súde za začaté momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde, ak bolo konanie medzitým prerušené na návrh strany na účely zmierlivého riešenia sporu bez toho, aby bola písomnosť, ktorou sa začína konanie, doručená odporcovi, a bez toho, aby odporca vedel o konaní alebo sa ho akýmkoľvek spôsobom zúčastnil, a to za predpokladu, že strana, ktorá podala návrh na začatie konania, neopomenula následne prijať kroky, ktoré musela prijať, aby zabezpečila doručenie odporcovi. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa v prípade začatej veci za dátum začatia konania na „súde“ považuje dátum, keď bol na vnútroštátny zmierovací orgán podaný návrh na začatie povinného zmierovacieho konania.

(36)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 (6) by sa malo vzťahovať na doručovanie písomností v konaniach podľa tohto nariadenia.

(37)

Súd členského štátu, na ktorom sa začalo konanie vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať vo veci samej a ktorá podľa tohto nariadenia patrí do právomoci súdu iného členského štátu, bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc. Súd členského štátu, ktorý má osobitnú väzbu s dieťaťom podľa tohto nariadenia, by mal mať možnosť, nie však povinnosť, požiadať o postúpenie právomoci podľa tohto nariadenia.

(38)

V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozhodnutia. Mal by existovať jasný a účinný spôsob na riešenie prípadov prekážky začatej veci a súvisiacich vecí, ako aj na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy sa začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať autonómne. Ustanovenia tohto nariadenia o prekážke začatej veci by však nemali stáť v ceste zvýšeniu účinnosti dohôd o výlučnej voľbe súdu v prípade, keď rodičia zveria súdom členského štátu výlučnú právomoc.

(39)

Konanie vo veci rodičovských práv a povinností podľa tohto nariadenia, ako aj konanie o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 by ako základnú zásadu mali dieťaťu, o ktorom sa vedie konanie a ktoré je schopné sformulovať svoje názory, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora poskytnúť skutočnú a účinnú možnosť tieto názory vyjadriť a pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa by sa im mala venovať patričná pozornosť. Možnosť dieťaťa slobodne vyjadriť svoje názory v súlade s článkom 24 ods. 1 charty a vzhľadom na článok 12 Dohovoru OSN o právach dieťaťa zohráva pri uplatňovaní tohto nariadenia dôležitú úlohu. V nariadení by sa však otázka, kto a akým spôsobom dieťa vypočuje, mala ponechať na vnútroštátne právo a vnútroštátne postupy členských štátov. Preto by účelom tohto nariadenia nemalo byť stanovenie toho, či by ho mal vypočuť osobne sudca alebo osobitne vyškolený odborník, ktorý následne podá správu súdu, alebo či by sa malo dieťa vypočuť v súdnej sieni alebo na inom mieste, alebo inými prostriedkami. Okrem toho, hoci vypočutie dieťaťa zostáva právom dieťaťa, nemôže predstavovať absolútnu povinnosť, ale pri jeho posúdení sa musí zohľadniť najlepší záujem dieťaťa, napríklad v prípadoch dohôd medzi účastníkmi.

Hoci sa v súlade s judikatúrou Súdneho dvora podľa článku 24 charty a podľa nariadenia (ES) č. 2201/2003 nepožaduje, aby súd členského štátu pôvodu získal názory dieťaťa v každom prípade prostredníctvom vypočutia, a daný súd si teda zachováva určitú mieru diskrečnej právomoci, v judikatúre sa tiež uvádza, že ak sa súd rozhodne dať dieťaťu možnosť byť vypočuté, od súdu sa vyžaduje, aby prijal všetky opatrenia, ktoré sú primerané na usporiadanie takého vypočutia, pričom sa zohľadní najlepší záujem dieťaťa a okolnosti každého jednotlivého prípadu s cieľom zabezpečiť účinnosť uvedených ustanovení a poskytnúť dieťaťu skutočnú a účinnú možnosť vyjadriť svoje názory. Súd členského štátu pôvodu by mal, pokiaľ je to možné, a vždy s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa, využiť všetky prostriedky, ktoré má podľa vnútroštátneho práva k dispozícii, ako aj osobitné nástroje medzinárodnej justičnej spolupráce, a pokiaľ je to vhodné, aj prostriedky ustanovené v nariadení Rady (ES) č. 1206/2001 (7).

(40)

V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa a na uvedený účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor z roku 1980, doplnený týmto nariadením, najmä jeho kapitolou III.

(41)

V záujme čo najskoršieho ukončenia konaní o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 by členské štáty mali v závislosti od organizácie svojho vnútroštátneho súdnictva zvážiť sústredenie právomoci v týchto veciach na čo najmenší počet súdov. Právomoc v prípade únosov detí by sa mala sústrediť na jeden súd pre celú krajinu alebo na obmedzený počet súdov, pričom by sa ako východiskový bod použil napr. počet odvolacích súdov a právomoc pre prípady medzinárodných únosov detí by sa sústredila na jeden súd prvého stupňa v rámci obvodu odvolacieho súdu.

(42)

V konaniach o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 by súdy každého stupňa mali vydať svoje rozhodnutie do šiestich týždňov okrem prípadov, keď tomu bránia výnimočné okolnosti. Samotnú skutočnosť, že sa využívajú prostriedky alternatívneho riešenia sporov, nemožno považovať za výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala predĺženie lehoty. Výnimočné okolnosti však môžu nastať počas alebo v dôsledku využitia takýchto prostriedkov. Pre súd prvého stupňa by mala lehota začať plynúť momentom, keď začne konať. Pre súd vyššieho stupňa by mala lehota začať plynúť momentom, keď sa uskutočnili všetky potrebné procesné kroky. Takéto kroky by mohli v závislosti od dotknutého právneho systému zahŕňať doručenie opravného prostriedku odporcovi buď v rámci členského štátu, v ktorom sa nachádza súd, alebo v inom členskom štáte, zaslanie spisu a opravného prostriedku súdu, ktorý o ňom koná, v členskom štáte, v ktorom sa opravný prostriedok podáva na súd, proti ktorého rozhodnutiu sa podáva, alebo návrh účastníka na nariadenie pojednávania, ak sa takýto návrh vyžaduje podľa vnútroštátneho práva. Členské štáty by tiež mali zvážiť obmedzenie počtu možných opravných prostriedkov proti rozhodnutiu, ktorým sa schvaľuje alebo odmieta návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, na jedno.

(43)

Vo všetkých prípadoch týkajúcich sa detí, najmä v prípadoch medzinárodných únosov detí, by súdy mali zvážiť možnosť dosiahnutia riešenia mediáciou alebo inými vhodnými spôsobmi, pričom by im v relevantnom prípade pomáhali existujúce siete a podporné štruktúry zamerané na mediáciu v cezhraničných sporoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností. Takéto úsilie by však nemalo neprimerane predĺžiť konanie o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980. Mediácia okrem toho nie je vždy najvhodnejším spôsobom, najmä v prípadoch domáceho násilia. Ak rodičia počas konania o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 dosiahnu okrem dohody o návrate alebo dohody o tom, že dieťa sa nevráti, aj dohodu o otázkach rodičovských práv a povinností, toto nariadenie by im za určitých okolností malo umožniť, aby sa dohodli, že súd, ktorý začal konať podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, by mal mať právomoc priznať záväzný právny účinok ich dohode – či už jej začlenením do rozhodnutia, jej schválením alebo inou formou podľa vnútroštátneho práva a vnútroštátnych postupov. Členské štáty, ktoré majú sústredenú právomoc, by preto mali zvážiť, či umožnia súdu, ktorý začal konanie o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, vykonávať aj právomoc, na ktorej sa dohodli alebo ktorú prijali účastníci podľa tohto nariadenia vo veciach rodičovských práv a povinností, ak dohodu účastníci dosiahli počas tohto konania o návrat.

(44)

Súd členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, má mať možnosť odmietnuť jeho návrat v osobitných a náležite odôvodnených prípadoch, ako to umožňuje Haagsky dohovor z roku 1980. Predtým by však mal súd zvážiť, či boli alebo môžu byť prijaté náležité ochranné opatrenia s cieľom ochrániť dieťa pred vážnym nebezpečenstvom uvedeným v článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980.

(45)

Ak súd zvažuje, že odmietne návrat dieťaťa výlučne na základe článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, nemal by odmietnuť návrat dieťaťa, ak účastník žiadajúci návrat dieťaťa preukáže súdu alebo ak sa súd inak presvedčí, že boli prijaté primerané opatrenia na ochranu dieťaťa po jeho návrate. Príkladmi takýchto opatrení môže byť príkaz súdu daného členského štátu, ktorým sa navrhovateľovi zakazuje približovať sa k dieťaťu, predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení daného členského štátu, ktoré umožňujú dieťaťu zostať s rodičom, ktorý ho uniesol a je primárnym poskytovateľom starostlivosti, kým sa v danom členskom štáte po návrate nerozhodne o podstate opatrovníckeho práva, alebo preukázanie dostupných zdravotníckych zariadení pre dieťa, ktoré potrebuje liečbu. Vhodnosť opatrenia v konkrétnom prípade by mala závisieť od konkrétneho vážneho nebezpečenstva, ktorému by dieťa bolo pravdepodobne vystavené po návrate bez takýchto opatrení. Súd, ktorý overuje prijatie primeraných opatrení, by mal vychádzať predovšetkým z dôkazov predložených účastníkmi a podľa potreby v relevantných prípadoch požiadať o pomoc ústredné orgány alebo sudcov siete, najmä v rámci Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci ustanovenej rozhodnutím Rady 2001/470/ES (8) a Medzinárodnej haagskej siete sudcov.

(46)

V relevantných prípadoch by súd pri nariadení návratu dieťaťa mal mať možnosť nariadiť predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení podľa tohto nariadenia, ktoré považuje za nevyhnutné s cieľom ochrániť dieťa pred vážnym nebezpečenstvom fyzickej alebo psychickej ujmy v dôsledku návratu, ktoré by inak viedlo k odmietnutiu nariadiť návrat. Takéto predbežné opatrenia a ich pohyb by nemali spôsobovať odklad konania o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 ani narúšať určenie právomoci medzi súdom, ktorý začal konanie o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, a súdom, ktorý má právomoc vo veci rodičovských práv a povinností podľa tohto nariadenia. V prípade potreby by mal súd, ktorý začal konanie o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, konzultovať so súdom alebo príslušnými orgánmi členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa, za pomoci ústredných orgánov alebo sudcov siete, najmä v rámci Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci a Medzinárodnej haagskej siete sudcov. Tieto opatrenia by sa mali uznávať a vykonávať vo všetkých ostatných členských štátoch vrátane členského štátu, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia, až kým súd takéhoto členského štátu neprijme opatrenia, ktoré považuje za primerané. Takýmto predbežným opatrením vrátane ochranného opatrenia by napríklad mohlo byť nariadenie, aby dieťa naďalej bývalo s primárnym poskytovateľom starostlivosti, alebo určenie spôsobu, ako má prebiehať styk s dieťaťom po jeho návrate, dokým súd príslušný podľa obvyklého pobytu dieťaťa neprijme opatrenia, ktoré považuje za primerané. Uvedenými opatreniami by nemali byť ovplyvnené žiadne opatrenia či rozhodnutia súdu, ktorý je príslušný podľa obvyklého pobytu, prijaté po návrate dieťaťa.

(47)

Malo by byť možné vyhlásiť rozhodnutie o nariadení návratu dieťaťa za predbežne vykonateľné, bez ohľadu na možnosť podania prípadného opravného prostriedku, ak je návrat dieťaťa pred vydaním rozhodnutia o opravnom prostriedku v jeho najlepšom záujme. Vo vnútroštátnom práve sa môže stanoviť, ktorý súd môže rozhodnutie vyhlásiť za predbežne vykonateľné.

(48)

Ak súd členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, rozhodne odmietnuť návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, vo svojom rozhodnutí musí výslovne uviesť príslušné články Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktoré sú základom zamietavého rozhodnutia. Bez ohľadu na to, či je takéto rozhodnutie konečné alebo možno proti nemu podať opravný prostriedok, môže sa nahradiť následným rozhodnutím v konaní o opatrovníckom práve vydaným súdom členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním. Počas tohto konania by sa mali podrobne preskúmať všetky okolnosti, nielen ako konali rodičia, a mal by sa zohľadniť najlepší záujem dieťaťa. Ak by z výsledného rozhodnutia o podstate opatrovníckeho práva vyplýval návrat dieťaťa, mal by sa tento návrat uskutočniť bez potreby osobitného konania o uznaní a výkone takéhoto rozhodnutia v ktoromkoľvek členskom štáte.

(49)

Súd, ktorý odmietne návrat dieťaťa výlučne na základe článku 13 ods. 1 písm. b) a/alebo ods. 2 Haagskeho dohovoru z roku 1980, by mal bez návrhu vydať osvedčenie na príslušnom tlačive uvedenom v tomto nariadení. Účelom tohto osvedčenia je informovať účastníkov o možnosti podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia o odmietnutí návratu na súd členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním, návrh na začatie konania vo veci opatrovníckeho práva, alebo ak daný súd už koná, predložiť tomuto súdu relevantné dokumenty týkajúce sa konania o návrat.

(50)

Ak v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, už prebiehalo konanie o opatrovníckom práve, keď súd, ktorý začal konať o žiadosti o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, odmietol návrat dieťaťa výlučne na základe článku 13 ods. 1 písm. b) a/alebo ods. 2 Haagskeho dohovoru z roku 1980, mal by súd, ktorý odmietol návrat dieťaťa, pokiaľ vie o tomto konaní, zaslať do jedného mesiaca od vydania svojho rozhodnutia jeho vyhotovenie, príslušné osvedčenie a v relevantnom prípade prepis, súhrn alebo zápisnicu z pojednávania, ako aj akékoľvek iné písomnosti, ktoré považuje za relevantné, súdu, ktorý začal konať o podstate opatrovníckeho práva. Pojem „akékoľvek iné písomnosti, ktoré považuje za relevantné“ by sa mal chápať ako akékoľvek písomnosti, ktoré obsahujú informácie, ktoré môžu mať vplyv na výsledok daného konania o opatrovníckom práve, ak sa tieto informácie neuvádzajú už v rozhodnutí o odmietnutí návratu.

(51)

Ak v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, neprebieha žiadne konanie o podstate opatrovníckeho práva a niektorý z účastníkov podá na súd tohto členského štátu návrh do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia o odmietnutí návratu dieťaťa, mal by tento účastník predložiť súdu, ktorý začal konať o podstate opatrovníckeho práva, vyhotovenie rozhodnutia o odmietnutí návratu dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, príslušné osvedčenie a v relevantnom prípade prepis, súhrn alebo zápisnicu z pojednávania. To nebráni tomu, aby konajúci súd požiadal o akékoľvek ďalšie písomnosti, ktoré považuje za relevantné a ktoré obsahujú informácie, ktoré môžu mať vplyv na výsledok konania o podstate opatrovníckeho práva, ak sa tieto informácie neuvádzajú už v rozhodnutí o odmietnutí návratu.

(52)

Ak súd, ktorý má právomoc vo veci samej, pokiaľ ide o opatrovnícke právo, začal konať na návrh účastníka do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia o odmietnutí návratu dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, alebo už pred týmto súdom prebiehalo konanie o opatrovníckom práve, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu, ktorý odmietol návrat dieťaťa, akékoľvek rozhodnutie o podstate opatrovníckeho práva, z ktorého vyplýva návrat dieťaťa do daného členského štátu, by malo byť vykonateľné v ktoromkoľvek inom členskom štáte podľa kapitoly IV oddielu 2 tohto nariadenia bez potreby osobitného konania a bez možnosti namietať proti jeho uznaniu. Toto by malo platiť okrem prípadov a v takom rozsahu, v akom sa zistí, že existuje nezlučiteľnosť s rozhodnutím o rodičovských právach a povinnostiach týkajúcim sa toho istého dieťaťa, pokiaľ bolo k rozhodnutiu, ktoré je výsledkom konania o podstate opatrovníckeho práva, z ktorého vyplýva návrat dieťaťa, vydané osvedčenie o privilegovaných rozhodnutiach. Ak súd, ktorý má právomoc vo veci samej, pokiaľ ide o opatrovnícke právo, začal konanie po uplynutí troch mesiacov alebo ak nie sú splnené podmienky na vydanie osvedčenia o takýchto privilegovaných rozhodnutiach, rozhodnutie, ktoré je výsledkom konania o podstate opatrovníckeho práva, by sa malo v iných členských štátoch uznať a vykonať podľa kapitoly IV oddielu 1 tohto nariadenia.

(53)

Bez toho, aby boli dotknuté iné nástroje Únie, ak nie je možné účastníka alebo dieťa vypočuť osobne a ak to umožňujú dostupné technické prostriedky, môže súd zvážiť ich vypočutie prostredníctvom videokonferencie alebo inou komunikačnou technológiou okrem prípadov, ak by použitie takejto technológie bolo vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu nevhodné z hľadiska spravodlivého vedenia konania.

(54)

Vzájomná dôvera vo výkon spravodlivosti v Únii odôvodňuje zásadu, že rozhodnutia v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností vydané v jednom členskom štáte sa majú uznávať vo všetkých členských štátoch bez potreby konania o uznaní. Konkrétne, ak sa predloží rozhodnutie vydané v inom členskom štáte, ktorým sa vyhlasuje rozvod, rozluka alebo anulovanie manželstva, ktoré už nemožno napadnúť v členskom štáte pôvodu, príslušné orgány dožiadaného členského štátu by mali uznať rozhodnutie zo zákona bez potreby osobitného konania a aktualizovať svoje záznamy o osobnom stave. To, či si dôvody na zamietnutie má uplatniť účastník alebo sa uplatnia bez návrhu podľa vnútroštátneho práva, sa spravuje vnútroštátnym právom. Tým sa nevylučuje, aby ktorýkoľvek zainteresovaný účastník v súlade s týmto nariadením navrhol vydanie rozhodnutia o tom, že neexistujú dôvody zamietnuť uznanie podľa tohto nariadenia. Určenie osoby, ktorú možno považovať za zainteresovaného účastníka oprávneného takýto návrh podať, by malo prebiehať podľa vnútroštátneho práva členského štátu, v ktorom sa takýto návrh podáva.

(55)

Uznanie a výkon rozhodnutí, verejných listín a dohôd vydaných v určitom členskom štáte by sa malo zakladať na zásade vzájomnej dôvery. Dôvody na neuznanie by sa preto mali obmedziť na minimum vzhľadom na základný cieľ tohto nariadenia, ktorým je uľahčiť uznávanie a výkon a účinne chrániť najlepší záujem dieťaťa.

(56)

Uznanie rozhodnutia by sa malo zamietnuť iba vtedy, keď existuje jeden alebo viacero dôvodov na zamietnutie uznania uvedených v tomto nariadení. Zoznam dôvodov na zamietnutie uznania uvedený v tomto nariadení je vyčerpávajúci. Nemalo by byť možné dovolávať sa ako dôvodov na zamietnutie uznania dôvodov, ktoré nie sú uvedené v tomto nariadení, ako napr. porušenie pravidla prekážky začatej veci. Vo veci rodičovských práv a povinností vždy neskoršie rozhodnutie nahrádza skoršie rozhodnutie s účinnosťou do budúcnosti a v rozsahu, v akom sú nezlučiteľné.

(57)

Pokiaľ ide o možnosť, ktorá sa poskytne dieťaťu na to, aby vyjadrilo svoje názory, o vhodnej metóde vypočutia dieťaťa by mal rozhodnúť súd pôvodu. Preto by nemalo byť možné zamietnuť uznanie rozhodnutia výlučne z dôvodu, že súd pôvodu použil inú metódu vypočutia dieťaťa než je metóda, ktorú by použil súd v členskom štáte uznania. Členský štát, v ktorom sa dovoláva uznania, by nemal uznanie zamietnuť, ak sa uplatňuje niektorá z výnimiek z tohto konkrétneho dôvodu na zamietnutie povoleného v tomto nariadení. V dôsledku týchto výnimiek by nemalo byť možné, aby súd v členskom štáte výkonu zamietol výkon rozhodnutia len z dôvodu, že dieťaťu nebola daná možnosť vyjadriť svoje názory pri zohľadnení jeho najlepších záujmov, ak sa konanie týka len majetku dieťaťa a za podmienky, že takáto možnosť sa nevyžadovala vzhľadom na predmet konania, alebo v prípade existencie závažných dôvodov zohľadňujúcich najmä naliehavosť veci. Takéto závažné dôvody možno konštatovať napríklad vtedy, keď je bezprostredne ohrozená fyzická alebo psychická integrita dieťaťa alebo jeho život a akýmkoľvek odkladom sa môže zvyšovať riziko, že toto nebezpečenstvo sa zhmotní.

(58)

Okrem toho zámer, aby cezhraničné konania o deťoch boli časovo a nákladovo menej náročné, odôvodňuje zrušenie požiadavky vyhlásenia vykonateľnosti- prípadne registrácie na účely výkonu- pre všetky rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinností pred ich výkonom v členskom štáte výkonu. Zatiaľ čo sa nariadením (ES) č. 2201/2003 zrušila táto požiadavka iba pre niektoré rozhodnutia, ktorými sa upravuje právo styku, a niektoré rozhodnutia, z ktorých vyplýva návrat dieťaťa, týmto nariadením by sa uvedená požiadavka mala zrušiť pri cezhraničnom výkone všetkých rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností a zároveň sa naďalej zachováva ešte výhodnejšie zaobchádzanie s niektorými rozhodnutiami, ktorými sa upravuje právo styku, a niektorými rozhodnutiami, z ktorých vyplýva návrat dieťaťa. Preto za podmienok uvedených v tomto nariadení by sa s rozhodnutím vydaným súdom ktoréhokoľvek iného členského štátu malo zaobchádzať tak, ako keby bolo vydané v členskom štáte výkonu.

(59)

Ak predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, nariadi súd, ktorý má právomoc rozhodovať vo veci samej, mal by sa zaručiť obeh týchto opatrení podľa tohto nariadenia. Predbežné, a to aj ochranné opatrenia, ktoré nariadil uvedený súd bez predvolania žalovaného, by sa však nemali uznať a vykonať podľa tohto nariadenia, okrem prípadu, že rozhodnutie obsahujúce opatrenie bolo žalovanému doručené pred začatím výkonu. To by nemalo brániť uznaniu a výkonu takýchto opatrení podľa vnútroštátneho právneho poriadku. Ak predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení nariadi súd členského štátu, ktorý nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, obeh týchto opatrení by sa podľa tohto nariadenia mal obmedziť na opatrenia prijaté vo veciach medzinárodných únosov detí a zamerané na ochranu dieťaťa pred vážnym nebezpečenstvom uvedeným v článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980. Takéto opatrenia by sa mali uplatňovať dovtedy, kým súd členského štátu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej podľa tohto nariadenia, neprijme opatrenia, ktoré pokladá za náležité.

(60)

Keďže postupy pri výkone rozhodnutí môžu byť v závislosti od vnútroštátneho práva súdne aj mimosúdne, pojem „orgány príslušné na výkon“ by mal zahŕňať súdy, exekútorov a všetky ostatné orgány podľa vnútroštátneho práva. Ak sa v tomto nariadení popri orgánoch príslušných na výkon uvádzajú aj súdy, takáto situácia by mala zahŕňať prípady, keď je podľa vnútroštátneho práva na výkon príslušný iný orgán než súd, ale niektoré rozhodnutia sú vyhradené súdom, a to buď od začiatku alebo formou preskúmania aktov orgánu príslušného na výkon. Malo by byť vecou orgánu príslušného na výkon alebo súdu členského štátu výkonu, aby nariadil, prijal alebo zabezpečil špecifické opatrenia v štádiu výkonu, ako napríklad akékoľvek nedonucovacie opatrenia, ktoré môžu byť k dispozícii podľa vnútroštátneho práva daného členského štátu, alebo akékoľvek donucovacie opatrenia, ktoré môžu byť k dispozícii podľa uvedeného právneho poriadku, vrátane pokút, uväznenia alebo privedenia dieťaťa exekútorom.

(61)

V záujme uľahčenia výkonu rozhodnutí o výkone práva styku z iného členského štátu by orgány príslušné na výkon alebo súdy v členskom štáte výkonu mali byť oprávnené upraviť podrobnosti praktických okolností alebo právne podmienky požadované právnym poriadkom členského štátu výkonu. Opatrenia ustanovené v tomto nariadení by mali umožniť, aby sa v členskom štáte výkonu mohlo vykonať rozhodnutie, ktoré by inak bolo nevykonateľné pre svoju neurčitosť, tým, že orgán príslušný na výkon alebo súd výkonu rozhodnutie skonkretizuje alebo spresní. Rovnako by sa mali ustanoviť opatrenia na dosiahnutie súladu s právnymi požiadavkami podľa vnútroštátneho práva členského štátu výkonu v oblasti výkonu, ako napríklad účasť úradu pre ochranu detí či psychológa v štádiu výkonu. Žiadne z uvedených opatrení by však nemalo zasahovať do zásadných prvkov rozhodnutia o práve styku ani prekračovať ich rámec. Okrem toho by právomoc upraviť opatrenia vyplývajúca z tohto nariadenia nemala súdom výkonu umožňovať, aby opatrenia, ktoré právny poriadok členského štátu výkonu nepozná, nahradili inými opatreniami.

(62)

Tým, že sa rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte vykoná v inom členskom štáte bez vyhlásenia vykonateľnosti, by nemalo byť ohrozené rešpektovanie práva obhajoby. Preto osoba, voči ktorej sa o výkon žiada, by mala mať možnosť požiadať o zamietnutie uznania alebo výkonu rozhodnutia, ak usúdi, že existuje niektorý z dôvodov uvedených v tomto nariadení na zamietnutie uznania alebo výkonu rozhodnutia. Vnútroštátnym právom sa spravuje otázka, či sa dôvody na zamietnutie uvedené v tomto nariadení majú preskúmať bez návrhu alebo na návrh. Rovnaké preskúmanie by preto malo byť možné aj v rámci zamietnutia výkonu. Uplatnenie akéhokoľvek vnútroštátneho dôvodu na zamietnutie by nemalo mať za následok rozšírenie podmienok a okolností, za ktorých sa uplatňujú dôvody ustanovené v tomto nariadení.

(63)

Účastník, ktorý napadol výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, by mal mať, pokiaľ je to možné a v súlade s právnym systémom členského štátu výkonu, možnosť tak urobiť v konaní o výkon a mal by mať možnosť uplatniť okrem dôvodov zamietnutia uvedených v tomto nariadení v tom istom konaní aj dôvody zamietnutia, ktoré sú k dispozícii podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa žiada o výkon a ktoré by platili naďalej, pretože nie sú nezlučiteľné s dôvodmi ustanovenými v tomto nariadení. Tieto dôvody by mohli zahŕňať napríklad opravné prostriedky z dôvodu formálnych chýb podľa vnútroštátneho práva v opatreniach výkonu, alebo tvrdenie, že konanie, ktoré vyžaduje rozhodnutie, už bolo vykonané alebo sa jeho vykonanie stalo nemožným, napríklad v prípade vyššej moci, vážnej choroby osoby, ktorej sa má dieťa odovzdať, uväznenia alebo úmrtia tejto osoby, skutočnosti, že členský štát, do ktorého má byť dieťa vrátené, sa po vydaní rozhodnutia zmenil na vojnovú zónu, alebo zamietnutie výkonu rozhodnutia, ktoré podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa žiada o výkon, nemá vykonateľný obsah a nemožno ho na tento účel upraviť.

(64)

Na účely informovania osoby, voči ktorej sa žiada výkon, o výkone rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, by sa tejto osobe malo v primeranom čase pred prvým opatrením v rámci výkonu doručiť osvedčenie vyhotovené podľa tohto nariadenia, ku ktorému sa v prípade potreby pripojí rozhodnutie. V tejto súvislosti by prvé opatrenie v rámci výkonu malo znamenať prvé opatrenie v rámci výkonu rozsudku po tomto doručení. Podľa judikatúry Súdneho dvora má účastník, voči ktorému sa žiada výkon, právo na účinný opravný prostriedok, ktorý zahŕňa aj možnosť začať konanie, ktorým by napadol vykonateľnosť rozhodnutia ešte pred samotným začatím výkonu.

(65)

Výkon vo veciach rodičovských práv a povinností sa vždy bude týkať dieťaťa a v mnohých prípadoch bude znamenať odovzdanie dieťaťa osobe, ktorá nie je osobou, s ktorou dieťa v danom čase býva, a/alebo premiestnenie dieťaťa do iného členského štátu. Prvoradým cieľom by teda malo byť nájsť správnu rovnováhu medzi právom navrhovateľa dosiahnuť v zásade čo najskorší výkon rozhodnutia, a to aj v cezhraničných prípadoch v rámci Únie, a to prípadne aj uplatnením donucovacích opatrení, a potrebou čo najväčšmi obmedziť vystavenie dieťaťa takýmto potenciálne traumatizujúcim donucovacím opatreniam výkonu len na prípady, keď sa tomu nie je možné vyhnúť. Takéto posúdenie by mali vykonávať orgány príslušné na výkon a súdy v každom členskom štáte vzhľadom na okolnosti jednotlivého prípadu.

(66)

Cieľom tohto nariadenia je vytvoriť rovnaké podmienky v oblasti cezhraničného výkonu rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností v členských štátoch. V mnohých členských štátoch sú už tieto rozhodnutia vykonateľné aj vtedy, keď proti nim ešte možno podať opravný prostriedok, alebo ak už prebieha odvolacie konanie. V iných členských štátoch je vykonateľné len konečné rozhodnutie, proti ktorému už nie je možné podať riadny opravný prostriedok. S cieľom riešiť naliehavé situácie sa preto v tomto nariadení ustanovuje, že niektoré rozhodnutia vo veci rodičovských práv a povinností môže súd členského štátu pôvodu vyhlásiť za predbežne vykonateľné aj vtedy, keď je proti nim možné podať opravný prostriedok, a to najmä rozhodnutia, ktorými sa nariaďuje návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 a rozhodnutia o úprave práva styku.

(67)

V konaní o výkon týkajúcom sa detí je však dôležité, aby orgány príslušné na výkon alebo súdy dokázali pohotovo reagovať na relevantné zmeny okolností, ako sú opravné prostriedky proti rozhodnutiu v členskom štáte pôvodu, zánik vykonateľnosti rozhodnutia a prekážky či naliehavé situácie, s ktorými sa stretnú v štádiu výkonu. Preto by sa konanie o výkone malo na návrh alebo z vlastného podnetu orgánu či súdu prerušiť, ak bola vykonateľnosť rozhodnutia pozastavená v členskom štáte pôvodu. Orgán alebo súd príslušný na výkon by však nemal byť povinný aktívne vyšetrovať, či bola pozastavená vykonateľnosť následne z dôvodu podania opravného prostriedku alebo z iného dôvodu v členskom štáte pôvodu, ak o tom neexistujú náznaky. Okrem toho by sa prerušenie alebo zamietnutie výkonu v členskom štáte výkonu malo uskutočniť len na návrh a ak sa dospeje k záveru, že existuje jeden alebo viacero dôvodov obsiahnutých alebo povolených v tomto nariadení, malo by sa ponechať na voľné uváženie orgánu príslušného na výkon alebo súdu, či návrhu na prerušenie alebo zamietnutie výkonu v členskom štáte výkonu vyhovie.

(68)

Ak možno proti rozhodnutiu stále podať opravný prostriedok v členskom štáte pôvodu a lehota na podanie riadneho opravného prostriedku ešte neuplynula, orgán príslušný na výkon alebo súd v členskom štáte výkonu by mal mať diskrečnú právomoc prerušiť na návrh konanie o výkone. V takýchto prípadoch môže určiť lehotu, v rámci ktorej sa má opravný prostriedok podať v členskom štáte pôvodu, s cieľom dosiahnuť alebo zachovať prerušenie konania o výkone. Určenie lehoty by malo mať vplyv len na prerušenie konania o výkone a nemalo by ovplyvniť lehotu na podanie opravného prostriedku v súlade s procesnými pravidlami členského štátu pôvodu.

(69)

Orgán príslušný na výkon alebo súd by mali mať vo výnimočných prípadoch možnosť prerušiť konanie o výkone, ak by bolo dieťa výkonom vystavené vážnemu riziku fyzickej alebo psychickej ujmy z dôvodu dočasných prekážok, ktoré sa vyskytli po vydaní rozhodnutia, alebo z dôvodu akejkoľvek významnej zmeny okolností. Vo výkone rozhodnutia by sa malo pokračovať hneď, ako vážne riziko fyzickej alebo psychickej ujmy pominie. Ak však pretrváva, mali by sa pred zamietnutím výkonu vykonať všetky náležité kroky v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi postupmi, v relevantnom prípade aj s pomocou ďalších príslušných odborníkov, ako sú napr. sociálni pracovníci alebo detskí psychológovia, s cieľom pokúsiť sa o realizovať výkon rozhodnutia. Orgán príslušný na výkon alebo súd by sa mali predovšetkým v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi postupmi pokúsiť prekonať všetky prekážky, ktoré vznikli zmenou okolností, napríklad zjavné námietky dieťaťa vyjadrené až po vydaní rozhodnutia, ktoré sú také silné, že ich ignorovanie by pre dieťa predstavovalo vážne riziko fyzickej alebo psychologickej ujmy.

(70)

Verejné listiny a dohody o rozluke a rozvode medzi účastníkmi, ktoré majú záväzný právny účinok v jednom členskom štáte, by sa na účely uplatnenia pravidiel pre uznávanie rozhodnutí mali považovať za „rozhodnutia“. Verejné listiny a dohody vo veciach rodičovských práv a povinností medzi účastníkmi, ktoré sú vykonateľné v jednom členskom štáte, by sa na účely uplatnenia pravidiel pre uznávanie a výkon rozhodnutí mali považovať za „rozhodnutia“.

(71)

Hoci povinnosť poskytnúť dieťaťu možnosť slobodne vyjadriť svoje názory podľa tohto nariadenia by sa nemala vzťahovať na verejné listiny a dohody, právo dieťaťa vyjadriť svoje názory by malo naďalej platiť v zmysle článku 24 charty a vzhľadom na článok 12 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, ako je transponované vo vnútroštátnom práve a vnútroštátnych postupoch. To, že dieťaťu sa neposkytla možnosť slobodne vyjadriť svoje názory, by nemal byť automaticky dôvod na zamietnutie uznania a výkonu verejných listín a dohôd vo veciach rodičovských práv a povinností.

(72)

Pre otázky rodičovských práv a povinností by mali byť vo všetkých členských štátoch určené ústredné orgány. Členské štáty by mali zvážiť, či pre toto nariadenie a pre Haagske dohovory z rokov 1980 a 1996 neurčia rovnaký ústredný orgán. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby ústredné orgány mali primerané finančné a ľudské zdroje, ktoré im umožňujú vykonávať úlohy stanovené v tomto nariadení.

(73)

Ustanovenia tohto nariadenia o spolupráci vo veciach rodičovských práv a povinností by sa nemali uplatňovať na vybavovanie žiadostí o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktoré v súlade s článkom 19 uvedeného dohovoru a ustálenou judikatúrou Súdneho dvora nie je konaním v merite rodičovských práv a povinností. Uplatňovanie Haagskeho dohovoru z roku 1980 by sa však malo doplniť ustanoveniami tohto nariadenia o medzinárodných únosoch detí a kapitolou tohto nariadenia o uznávaní a výkone a kapitolou o všeobecných ustanoveniach.

(74)

Ústredné orgány by mali pomáhať súdom a príslušným orgánom a v určitých prípadoch aj nositeľom rodičovských práv a povinností pri cezhraničných konaniach a spolupracovať vo všeobecných otázkach ako aj v individuálnych prípadoch, ako aj na účely podpory mimosúdneho riešenia rodinných sporov.

(75)

Žiadosti podľa tohto nariadenia v oblasti spolupráce vo veciach rodičovských práv a povinností by okrem naliehavých prípadov a bez toho, aby bola dotknutá priama spolupráca a komunikácia medzi súdmi povolená podľa tohto nariadenia mohli predkladať súdy a príslušné orgány a mali by sa predkladať ústrednému orgánu členského štátu dožadujúceho súdu alebo príslušného orgánu. Niektoré žiadosti by mohli podať aj nositelia rodičovských práv a povinností a mali by sa podávať ústrednému orgánu v mieste obvyklého pobytu žiadateľa. Medzi takéto žiadosti by mali patriť aj žiadosti o poskytnutie informácií a pomoci nositeľom rodičovských práv a povinností, ktorí žiadajú o uznanie a výkon rozhodnutí na území štátu dožiadaného ústredného orgánu, najmä tých, ktoré sa týkajú práva styku a návratu dieťaťa, v prípade potreby vrátane informácií o tom, ako získať právnu pomoc; žiadosti o uľahčenie dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností mediáciou alebo inými metódami alternatívneho riešenia sporov a žiadosti adresované súdu alebo príslušnému orgánu, aby zvážili potrebu prijať opatrenia na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa.

(76)

Príkladom naliehavého prípadu pripúšťajúceho priamy prvotný kontakt so súdom alebo príslušným orgánom dožiadaného členského štátu, by mohla byť priama žiadosť príslušnému orgánu iného členského štátu o zváženie potreby prijať opatrenia na ochranu dieťaťa, ak sa možno domnievať, že dieťa je bezprostredne ohrozené. Povinnosť postupovať cestou ústredných orgánov by mala byť povinná len pri prvotných žiadostiach; následná komunikácia so súdom, príslušným orgánom alebo žiadateľom by sa mohla uskutočňovať aj priamo.

(77)

Ústredným orgánom alebo príslušným orgánom by sa nemalo brániť, aby uzatvárali alebo ponechali v platnosti existujúce dohody alebo dojednania s ústrednými orgánmi alebo príslušnými orgánmi jedného alebo viacerých členských štátov, ktoré umožňujú priamu komunikáciu v ich vzájomných vzťahoch. Príslušné orgány by o takýchto dohodách alebo dojednaniach mali informovať svoje ústredné orgány.

(78)

V konkrétnych prípadoch vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, by ústredné orgány mali vzájomne spolupracovať pri poskytovaní pomoci súdom a príslušným orgánom, ako aj nositeľom rodičovských práv a povinností. Pomoc poskytnutá zo strany dožiadaného ústredného orgánu by mala zahŕňať najmä zistenie miesta pobytu dieťaťa, a to priamo alebo prostredníctvom súdov, príslušných orgánov alebo iných subjektov, ak je to potrebné na vybavenie žiadosti podanej podľa tohto nariadenia, a poskytnutie iných informácií relevantných pre konanie vo veciach rodičovských práv a povinností.

(79)

Dožiadané ústredné orgány by tiež mali prijať všetky potrebné kroky s cieľom uľahčovať v prípade potreby komunikáciu medzi súdmi, najmä pokiaľ ide o uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa postúpenia právomoci, predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení v naliehavých prípadoch, najmä ak sa týkajú medzinárodných únosov detí a sú zamerané na ochranu dieťaťa pred vážnym nebezpečenstvom uvedeným v článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980 a týkajúcich sa prekážky začatej veci a súvisiacich konaní. Na tento účel môže v niektorých prípadoch postačovať poskytnutie informácií umožňujúcich ďalšiu priamu komunikáciu, napríklad poskytnutie kontaktných údajov orgánov starostlivosti o dieťa, sudcov siete alebo príslušného súdu.

(80)

Na účely dosiahnutia cieľov tohto nariadenia by dožadujúci súd alebo príslušný orgán bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek požiadavky podľa jeho vnútroštátneho procesného práva, mal mať diskrečnú právomoc vybrať si medzi rôznymi kanálmi dostupnými na získanie potrebných informácií.

(81)

Ak sa podá odôvodnená žiadosť o správu alebo akékoľvek iné relevantné informácie týkajúce sa konania vo veciach rodičovských práv a povinností v dožadujúcom členskom štáte, mali by ústredné orgány, priamo alebo prostredníctvom súdov, príslušných orgánov alebo iných subjektov dožiadaného členského štátu túto žiadosť vybaviť. Žiadosť by mala obsahovať najmä opis konania, ku ktorému je potrebná daná informácia, a skutkový stav, ktorý viedol k predmetnému konaniu.

(82)

Ak súd členského štátu už vydal rozhodnutie vo veciach rodičovských práv a povinností alebo zvažuje takéto rozhodnutie, pričom sa má toto rozhodnutie uplatňovať v inom členskom štáte, mal by mať tento súd možnosť žiadať, aby mu súdy alebo príslušné orgány uvedeného druhého členského štátu poskytli súčinnosť, aby sa predmetné rozhodnutie mohlo uplatňovať. Uvedené by sa malo vzťahovať napríklad na rozhodnutia, ktorými sa upravuje právo styku pod dohľadom, ktoré sa má vykonávať v inom členskom štáte, než je členský štát, kde sídli súd, ktorý upravil právo styku, alebo ak rozhodnutie vyžaduje akékoľvek iné sprievodné opatrenia príslušných orgánov členského štátu, kde sa má rozhodnutie vykonať.

(83)

Ak súd alebo príslušný orgán členského štátu zvažuje umiestnenie dieťaťa v inom členskom štáte, pred samotným umiestnením by sa mal uskutočniť konzultačný postup na získanie súhlasu. Súd alebo príslušný orgán, ktorý zvažuje umiestnenie, by mal pred tým, než nariadi alebo zabezpečí umiestnenie, získať súhlas príslušného orgánu členského štátu, do ktorého by sa dieťa malo umiestniť. Okrem toho by členské štáty v súlade s judikatúrou Súdneho dvora mali v záujme zabezpečenia právnej istoty a rýchleho konania stanoviť jasné pravidlá a postupy na účely získania súhlasu podľa tohto nariadenia. Uvedenými postupmi by sa okrem iného malo umožniť, aby príslušný orgán mohol urýchlene udeliť alebo zamietnuť súhlas. Nedoručenie odpovede do troch mesiacov by sa nemalo považovať za súhlas a umiestnenie by sa bez súhlasu nemalo uskutočniť. Žiadosť o súhlas by mala obsahovať aspoň správu o dieťati a dôvody navrhovaného umiestnenia alebo poskytovania starostlivosti, očakávanú dĺžku umiestnenia, informácie o akomkoľvek zvažovanom financovaní a akékoľvek iné informácie, ktoré dožiadaný členský štát môže považovať za relevantné, ako napr. zvažovaný dohľad nad plnením opatrenia, zabezpečenie kontaktu s rodičmi, inými príbuznými alebo inými osobami, s ktorými má dieťa úzku väzbu, alebo dôvody, pre ktoré sa o takomto kontakte neuvažovalo vzhľadom na článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak bol udelený súhlas s umiestnením na konkrétne časové obdobie, uvedený súhlas by sa s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora nemal vzťahovať na rozhodnutia ani dojednania, ktorými sa predlžuje dĺžka umiestnenia. V takom prípade by sa mala podať nová žiadosť o súhlas.

(84)

Ak sa v členskom štáte obvyklého pobytu dieťaťa uvažuje o umiestnení dieťaťa do ústavnej alebo pestúnskej starostlivosti, súd by mal v čo najskoršom štádiu konania zvážiť náležité opatrenia na zabezpečenie dodržiavania práv dieťaťa, najmä práva zachovať si vzhľadom na články 8, 9 a 20 Dohovoru OSN o právach dieťaťa svoju identitu a právo udržiavať kontakt s rodičmi a v relevantných prípadoch s inými príbuznými. Ak súd vie o úzkej väzbe dieťaťa s iným členským štátom, vhodné opatrenia by mohli v prípadoch, keď sa uplatňuje článok 37 písm. b) Viedenského dohovoru, zahŕňať najmä oznámenie adresované konzulárnemu orgánu uvedeného členského štátu. Súd sa o úzkej väzbe môže dozvedieť aj z informácií poskytnutých ústredným orgánom tohto iného členského štátu. Vhodné opatrenia by tiež mohli zahŕňať podanie žiadosti uvedenému členskému štátu podľa tohto nariadenia o informácie o rodičovi, príbuznom alebo iných osobách, ktoré by mohli byť vhodnými osobami na starostlivosť o dieťa. Okrem toho môže súd v závislosti od okolností tiež požiadať o informácie o konaniach a rozhodnutiach týkajúcich sa rodiča alebo súrodencov dieťaťa. Prvoradým hľadiskom by mal byť najlepší záujem dieťaťa. Predovšetkým by žiadnym z týchto ustanovení nemalo byť dotknuté vnútroštátne právo alebo postupy, ktoré sa vzťahujú na rozhodnutie o umiestnení do starostlivosti súdom alebo príslušným orgánom v členskom štáte, ktorý zvažuje takéto umiestnenie. Najmä by sa tým nemala ukladať žiadna povinnosť orgánom členského štátu, ktoré majú právomoc, umiestniť dieťa do iného členského štátu alebo ďalej zapojiť taký členský štát do rozhodnutia alebo konania o umiestnení.

(85)

Keďže čas hrá vo veciach rodičovských práv a povinností rozhodujúcu úlohu, informácie požadované podľa ustanovení tohto nariadenia týkajúcich sa spolupráce, vrátane spolupráce pri získavaní a výmene informácií týkajúcich sa konania vo veci rodičovských práv a povinností, a rozhodnutia, ktorými sa udeľuje alebo odmieta súhlas s umiestnením dieťaťa v inom členskom štáte, by mal ústredný orgán dožiadaného členského štátu zaslať dožadujúcemu členskému štátu najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti, okrem prípadov, keď tomu bránia výnimočné okolnosti. To by malo zahŕňať povinnosť príslušného vnútroštátneho orgánu poskytnúť dožiadanému ústrednému orgánu informácie alebo vysvetliť, prečo ich nemôže poskytnúť, a to v takom časovom horizonte, aby tento dodržal lehotu. Všetky zúčastnené príslušné orgány by sa napriek tomu mali usilovať poskytnúť odpoveď rýchlejšie než v uvedenej maximálnej lehote.

(86)

Skutočnosť, že zasadnutia ústredných orgánov má zvolávať najmä Komisia v rámci Európskej súdnej siete pre občianske a obchodné veci podľa rozhodnutia 2001/470/ES, by nemala brániť tomu, aby sa organizovali iné zasadnutia ústredných orgánov.

(87)

Ak sa v tomto nariadení nestanovuje inak, na spracúvanie osobných údajov vykonávané pri uplatňovaní tohto nariadenia by sa malo vzťahovať nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 (9). Informovanie dotknutej osoby požadované článkom 14 ods. 1 až 4 nariadenia (EÚ) 2016/679, napríklad o údajoch požadovaných na zistenie miesta pobytu dieťaťa, možno najmä s cieľom neohroziť vybavenie žiadosti podľa tohto nariadenia, napríklad v záujme návratu dieťaťa v súlade s Haagskym dohovorom z roku 1980, alebo na to, aby súd mohol zvážiť potrebu prijať opatrenia na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa, odložiť až do vybavenia žiadosti, v súvislosti s ktorou sa uvedené informácie požadujú. Táto výnimka sa uplatňuje v súlade s článkom 14 ods. 5, ako aj článkom 23 ods. 1 písm. f), g), i) a j) nariadenia (EÚ) 2016/679. To by nemalo brániť žiadnemu sprostredkovateľovi, súdu ani príslušnému orgánu, ktorým sa zaslala informácia, aby prijali opatrenia na ochranu dieťaťa alebo iniciovali prijatie takýchto opatrení, ak dieťaťu hrozí ujma alebo existujú náznaky takejto hrozby.

(88)

V prípadoch, v ktorých by poskytnutie alebo potvrdenie relevantných informácií mohlo ohroziť zdravie, bezpečnosť alebo slobodu dieťaťa alebo inej osoby, napríklad ak došlo k domácemu násiliu a súd nariadil neposkytovať navrhovateľovi novú adresu dieťaťa, sa nariadenie usiluje nájsť krehkú rovnováhu. Hoci by sa v tomto nariadení malo stanoviť, že ústredný orgán, súd alebo príslušný orgán by nemal navrhovateľovi alebo tretej strane poskytnúť ani potvrdiť žiadne informácie získané alebo zaslané na účely tohto nariadenia, ak rozhodne, že by to mohlo ohroziť zdravie, bezpečnosť alebo slobodu dieťaťa alebo inej osoby, napriek tomu by sa však v tomto nariadení malo zdôrazniť, že by to nemalo brániť v získavaní a zasielaní informácií ústrednými orgánmi, súdmi alebo príslušnými orgánmi a medzi nimi, pokiaľ je potrebné na plnenie povinností podľa tohto nariadenia. To znamená, že ak je to možné a vhodné, malo by byť možné vybaviť žiadosť podľa tohto nariadenia bez toho, aby sa navrhovateľovi poskytli všetky informácie potrebné na jej spracovanie. Napríklad, ak to umožňuje vnútroštátne právo, ústredný orgán môže začať konanie v mene navrhovateľa bez toho, aby mu odovzdal informácie o tom, kde sa dieťa nachádza. V prípadoch, keď by už samotné podanie návrhu mohlo ohroziť zdravie, bezpečnosť či slobodu dieťaťa alebo inej osoby, by však podanie takéhoto návrhu podľa tohto nariadenia nemalo byť povinné.

(89)

S cieľom zabezpečiť, aby osvedčenia, ktoré sa majú použiť v spojení s uplatňovaním kapitol III a IV tohto nariadenia boli priebežne aktualizované, by sa mala na Komisiu delegovať právomoc prijímať akty v súlade s článkom 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), pokiaľ ide o zmeny príloh I až IX k tomuto nariadeniu. Je osobitne dôležité, aby Komisia viedla náležité konzultácie počas prípravných prác uskutočnila príslušné konzultácie, a to aj na úrovni odborníkov, a aby tieto konzultácie vykonávala v súlade so zásadami stanovenými v Medziinštitucionálnej dohode z 13. apríla 2016 o lepšej tvorbe práva (10). Predovšetkým, v záujme rovnakého zastúpenia pri príprave delegovaných aktov, sa všetky dokumenty doručujú Rade v rovnakom čase ako odborníkom z členských štátov, a odborníci Rady majú systematicky prístup na zasadnutia skupín odborníkov Komisie, ktoré sa zaoberajú prípravou delegovaných aktov.

(90)

Medzi Dohovorom vypracovaným na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o právomoci, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v manželských veciach z roku 1998 ( dohovor Brusel II) (11), nariadením (ES) č. 1347/2000, nariadením (ES) č. 2201/2003 a týmto nariadením by sa mala zabezpečiť kontinuita v rozsahu, v akom zostali ustanovenia nezmenené, a na tento účel by sa mali stanoviť prechodné ustanovenia. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu dohovoru Brusel II a nariadení (ES) č. 1347/2000 a (ES) č. 2201/2003, ktoré ho nahradili, a to aj výkladu Súdnym dvorom.

(91)

Pripomína sa, že na dohody, ktoré uzavrel členský štát s jedným alebo viacerými tretími štátmi pred dňom pristúpenia k Únii, sa vzťahuje článok 351 ZFEÚ.

(92)

Rozhodné právo pre rodičovské práva a povinnosti by sa malo určovať podľa ustanovení kapitoly III Haagskeho dohovoru z roku 1996. Pri uplatňovaní uvedeného dohovoru v konaniach na súde členského štátu, v ktorom sa uplatňuje toto nariadenie, by sa odkaz na „ustanovenia kapitoly II“ v článku 15 ods. 1 uvedeného dohovoru mal chápať ako odkaz na „ustanovenia tohto nariadenia“.

(93)

Na účely riadneho vykonávania tohto nariadenia má Komisia zhodnotiť jeho uplatňovanie a podľa potreby navrhnúť zmeny.

(94)

Komisia by mala zverejniť a aktualizovať informácie oznámené členskými štátmi.

(95)

V súlade s článkom 3 a článkom 4a ods. 1 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“) a ZFEÚ, tieto členské štáty oznámili želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tohto nariadenia.

(96)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.

(97)

S európskym dozorným úradníkom pre ochranu údajov sa konzultovalo v súlade s článkom 41 ods. 2 druhým pododsekom a článkom 46 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 (12) a európsky dozorný úradník pre ochranu údajov 15. februára 2018 vydal stanovisko (13).

(98)

Keďže ciele tohto nariadenia nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov z dôvodu rozdielov medzi pravidlami jednotlivých štátov, ktorými sa spravuje uznávanie a výkon rozhodnutí, ale z dôvodov priamej uplatniteľnosti a záväzného charakteru tohto nariadenia ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o EÚ. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadenie neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov,